Kráľ Matej a trávnický cestár - povesť

Chodil vraj kráľ Matej Spravodlivý po krajine a zisťoval, ako žijú jeho poddaní. Na ceste medzi voľakedajším Fíšom a Maňou uvidel starého cestára, ako vykáša jarky a spieva si:

Keby slnko znalo, jak je ťažko robiť,
ponáhľalo by sa za horu zachodiť.
Ale slnko nezná, jak je ťažko robiť,
keď sa neponáhľa za horu zachodiť...
Kraľ sa úctivo pozdravil, povedal "Pán Boh pomáhaj!" a opýtal sa:
- Naozaj tažká robota, priateľko, tažká?
- Komu tažká, komu nie. Na vaše ruky ťažká, na moje akurát.
- A dobre platia, dobre?
- Až veľmi, prosím pekne. Keby bolo menej, bolo by málo. Keby bolo viacej, bolo by veľa.
- Čo to znamená, ze veľmi? Koľkože zarobíš?
- Päť grošov, prosím pekne. Päť grošov na deň.
- Päť grošov? A vyžiješ z toho?
- Vyžiť ako vyžiť. Ale ja, pán môj, z toho ešte aj dlžobu splácam veľkú, aj na interes dávam. Aj sám sa chovám so ženou a ešte aj von oknom vyhadzujem, tak veru.
- A to už ako?
- Nuž tak, prosím ich, lebo starých rodičov chovám - to dlžobu splácam. Deti chovam tiež - to dávam na interes. Oni ma čoskoro budú chovať a vracať mi túto istinu.
Kráľ sa veľmi čudoval tejto reči múdreho chudobného človeka, ale všetko ešte nechápal. Začal rátať: jeden groš pre seba, druhý žene, tretí deťom na interes, štvrtý starým rodičm ako dlžobu a piaty von oblokom. Ale načo?
Nuž sa ďalej vyzvedal:
- Dobre a pekne si to povedal. Ale jednému predsa nerozumiem. Že ešte aj von oknom vyhadzuješ. A to už načo?
- To je tak: chovám tri dievky. Keď ich vychovám, aj ich vydám. A po vydaji už nijakú pomoc nemôžem od nich očakaváť. Akoby som posledny groš oknom vyhodil.
- A vedel by si aj capa podojiť, keď si už taký múdry?
- Vedel. Vydojil by sam toľko, koľko by pustil.
- Dobre. Tak teda rátaj s tým, že čoskoro ti pošlem vzácnu návštevu ...
Inotajnú reč chudobného človeka kraľ predložil v podobe hádanky svojim ministrom. Oni ju vsak nevedeli uhádnuť, preto sa museli obrátiť na trávnickeho cestára. Ten si dal za každú hádanku dobre zaplatiť - za každý prezradený groš zlatku.
Nakoniec sa ho opýtali, ako sa dá cap podojiť.
A on im vysvetlil, že celkom tak, ako on podojil ich.
Ministri sa vsetci čudovali múdrosti chudobného človeka a kráľ mu potom aj jeho famílii dal blaženú živnosť.

Povesť bola prebratá z knihy Požitavské povesti od autorov doc. PhDr. Jozef Melicher a PaedDr. Jozef Trubíni. Kniha bola vydaná vydavateľstvom Matice slovenskej v roku 1998.